obec Bilkove Humence

BÍLKOVE HUMENCE

H I S T Ó R I A O B C E :

B í l k o v e H u m e n c e

Autor stránky:

Ing.arch. Silvester Baďura

ul. Žateckých 4, 14000 Praha 4 - Nusle

tel. 00420-777-704297

e-mail: zateckych4@seznam.cz

Pri navšteve fary v Lakšároch som zistil ohromnú vec:

Prvy krát bude asi z velkou pravdepodobnostou možné určiť datum

PRVEJ ZMIENKY O OBCI BÍLKOVÉ HUMENCE !!!

Na fare som našiel preklad latinsky písanej vizitácie do slovenčiny. Vizitácia bola z roku 1788.

Je k nej pripojený i opis žiadosti o pripojenie samoty Humenec a Mikulašov k farnosti. Na samote ma byť údajne len niekolko domčekov.

Žiadost je zo dňa 22. marca 1752 a je adresovaná grófovi Czoborovi na Moravu do Hodonína (hrad Goedingh)

Takže Bilkové Humence mali v marci 255.narodeniny !!!

... Z minulosti obce Bílkove Humence ...

( maď. Humenecz, Bilka Humenecz pusta, Bilkaudvár )

Obec Bílkove Humence je dnes hromadná cestná dedina, vzdialená 19 km na juhozápad od Senice. V súčasnosti patrí do okresu Senica, v minulosti prináležala aj do okresov Malacky a Záhorie. Ako samostatná obec vznikli Bílkove Humence až po 1.sv. vojne. Vo väčšine prameňov sa uvádza rok vzniku 1920, ale sú aj také, ktoré tvrdia, že sa tak stalo až v roku 1926¹, respektíve v 30. rokoch 20. storočia².

Obec leží na severozápade Záhorskej nížiny. Mierne zvlnený povrch chotára tvoria väčšinou mladšie treťohorné íly s nánosmi pieskov. Rozsiahle borové porasty pokrývali už v dávnej minulosti blízke i vzdialenejšie okolie obce a dodnes patria k jej výraznej charakteristike. Na základe archeologických vykopávok sa predpokladá osídlenie tohto územia už vo veľkomoravskej dobe.

Historický vývoj Bílkových Humeniec pred 1.svetovou vojnou je neoddeliteľnou súčasťou Borského Svätého Mikuláša, pretože boli predtým jeho miestnou časťou. Najstaršie údaje o tom, ako sa táto miestna časť postupne formovala, kedy získala pomiestny názov Humence ( a jeho maďarské podoby), nie sú presne známe. Obec Borský Svätý Mikuláš sa v historických prameňoch po prvýkrát spomína v roku 1394 s poznámkou, že patrila k hradnému panstvu Ostrý Kameň až do 18.storočia, potom k panstvu Šaštín. Za Rákociho povstania obec dvakrát vyhorela. K najväčším zemepánskym rodom, ktoré vlastnili dedinu a jej rozsiahly chotár boli Coborovci, Zičiovci, Hohenlohovci, ale aj ďalší, ktorých nespomíname preto,že po protihabsburgských povstaniach sa vlastníci hradov a panstiev často striedali, jedným sa majetky konfiškovali, druhým sa dávali, jedni ich predávali, druhí ich zase kupovali, jednoducho dochádzalo k veľkým presunom vo vlastnictvách. Začiatkom 19. storočia kúpila rodina grófa Pálfiho Lakšársku Novú Ves a spolu s ňou aj Bílkove Humence. To, že sa Pálfiovci stali vlastníkmi nielen Lakšárskej Novej Vsi, ale aj Bílkových Humeniec znamenalo, že od začiatku 19.storočia bol osud a vývoj Bílkových Humeniec ako poddanskej obce v hospodárskom ohľade už viac závislý od Lakšárskej Novej Vsi ( odvtedy vznikajú tesné väzby medzi osadou Mikulášov a osadou Humence), než od Borského Svätého Mikuláša, hoci v administratívno-politickom ohľade zostávali Bílkove Humence aj naďalej pričlenené k Borskému Svätému Mikulášu. O Lakšárskej Novej Vsi existuje prvá písomná zmienka z roku 1392. Pred Pálfiovcami obec a priľahlý chotár vlastnilo až do začiatku 18.storočia, podobne ako v prípade Borského Svätého Mikuláša, hradné panstvo Ostrý Kameň, zrúcaniny ktorého sa dodnes nachádzajú pri obci Buková. Odvtedy až do vzniku Česko‑ Slovenskej republiky v roku 1918 sa tu vystriedali zemepánske rody Baťániovcov, Zičiovcov, Jesenákovcov, Hirschovcov a rodina kniežaťa Hohenlohe. Počas Rákociho povstania obsadilo Lakšársku Novú Ves, Mikulášov, Bílkove Humence a Šišoláky cisárske vojsko a ťažko ich poškodilo. Ešte viac tieto štyri Pálfiovské poddanské usadlosti trpeli počas prusko‑ rakúskej vojny v roku 1869. Vtedy len v Lakšárskej Novej Vsi zhorelo vyše 200 domov.

Na miestach, kde sa dnes nachádzajú Bílkové Humence, boli na konci 18.storočia, respektíve na začiatku 19.storočia len humná, stodoly a iné hospodárske stavby najprv pre zemepánov, ktorým patril Borský Svätý Mikuláš a od 19.storočia pre zemepánov Pálfiovcov, ktorí sa stali vlastníkmi Lakšárskej Novej Vsi a do majetku ktorých odvtedy boli začlenené aj Bílkove Humence. Po uvolnení poddanských pomerov na konci 18.storočia, ale hlavne po zrušení poddanstva v roku 1848, dochádzalo aj na týchto miestach k osídlovaniu, kultivácii močaristej a máloúrodnej pôdy a stavbe veľmi skromných ľudstkých obydlí.

Prví obyvatelia dnešných Bílkových Humeniec – poddaní, boli ľudia, ktorí nemali fakticky nijaké práva, len povinnosti.Často nemali ani meno, len prezývku. Pre týchto ľudí, v absolútnej väčšine negramotných, nebolo v histórii miesta a to je aj jeden z dôvodov, prečo sa tak ťažko vydolovávajú dejiny poddanských obcí a usadlostí. Keďže v oficiálnej historiografii boli tieto dejiny fumigované, obyvatelia podanských obcí sa snažili zachovať svoje dejiny formou ústnej tradície, ústnym podaním. Tradíciou odovzdávané dejiny poddanských obcí boli však veľmi často, hoci v dobrej viere, do značnej miery vyfabulované.

Traduje sa, že prvým osadníkom obce Bílkových Humeniec bol človek menom Gočál a k nemu sa prisťahovalo „ z moravskej doliny viac rodín menom Bílka, po ktorých obec dostala svoje meno“ , pričom poznamenáva kronikár obce v roku 1945, „ že sa nezabudlo ani na prvého obyvateľa, lebo jedna časť obce sa menuje „ Gočály“ ³.

Pôvod obce Bílkove Humence, ako to spolovice správne dešifruje aj miestny kronikár, je významovo celkom priezračný. Je odvodený od priezviska Bílka ( Bílka a Drinka sú dodnes najrozšírenejšie priezviská obyvateľov obce) a slovo humno, presnejšie jeho zdrobnenina humence, ktorá v starej slovenčine malo význam „ miesto, kde dobytok vyšľapával zrná z klasov“ . Humence teda pôvodne označovali malé humná. Obdobne vznikol aj názov obce Šajdíkove Humence, respektíve na východnom Slovensku pomiestny názov Humenné ( rovnako od slova humno)⁴.

Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku⁵ sa uvádza prvá písomná zmienka o obci z roku 1828. Nie je známe odkiaľ pochádza tento údaj i to, že v uvedenom roku bolo v Bílkových Humenciach 19 domov a 288 obyvateľov. Ja sa na základe nepriamych indícií domievam, že Bílkove Humnece vznikli, podobne ako Mikulášov už koncom 18.storočia.

V Retrospektívnom lexikóne obcí 1850 – 1970⁶ je zaznamenané, že v roku 1910 žilo v Bílkových Humenciach 574 obyvateľov. Údaj o počte domov v tomto prameni absentuje.

V Štatistickom lexikóne obcí na Slovensku od roku 1921 sa za Bílkove Humence uvádzajú nasledovné údaje o počte domov a obyvateľov, respektíve len údaj o počte obyvateľov:

V minulom storočí sa stavali v obci domy z nepálenej tehly, ktorých vchod do pitvora bol zdôraznený výstupkom a na jeho konci bol plevník. Dodnes sa zachovalo niekoľko takýchto domov, ale väčšinu z nich kúpili, hlavne v sedemdesiatych rokoch, Bratislavčania, ktorí ich prestavali a prispôsobili modernejšiemu a pohodlnejšiemu bývaniu.

Obyvatelia obce za čias poddanstva pracovali na zemepánskych majetkoch, nebol čas na dovolenky, neskôr po zrušení poddanstva boli želiarmi na grófskom majetku Pálfiovcov. Po vzniku Česko‑ Slovenska v roku 1918 si nektorí obyvatelia kúpili zemepánsku pôdu a samostatne na nej hospodárili, tí chudobnejší si prenajímali pôdu zo susedných chotárov. Pôda bola väčšinou pieskovitá, neúrodná. V období Slovenského štátu ( 1939 – 1945) časť obyvateľov obce odchádzala denne pracovať na železnicu do Plaveckého Svätého Mikuláša., časť odišla na zmluvnom základe pracovať do vtedajšej Nemeckej ríše. Po druhej svetovej vojne až niekoľko desiatok obyvateľov pravideľne odchádzalo hlavnme na stavebné práce na Moravu a do Čiech. Pri všetkých súpisoch obyateľstva obce prevládali v počte ženy nad mužmi a tento jav je aj v súčasnosti.

Kostol v obci bol postavený v roku 1898. Je to vlastne väčšia kaplnka v neoklasicistickom štýle s romantizujúcou pseudorománskou štítovou fasádou, ukončenou nízkou masívnou vežou, ktorá dosadá na konzolovú arkádu štítu. Jednoloďový priestor je riešený segmentovaným uzáverom a pruskými klenbami. Fasáda je členená na lodi lizenovým rámom a na priečelí má stupajúce slepé arkády a zuborezové rímsy. Kostol je zasvätený Panne Márii Ružencovej. V cirkevno‑ správnom ohľade sú Bílkove Humence fíliou rímskokatolíckej farnosti Lakšárska Nová Ves. Pred obcou i v nej je niekoľko pamätných krížov. Náboženská príslušnosť obyvateľov obce sa za ostatných päťdesiat rokov neskúmala. No možno o nej získať predstavu približne aj dnes na základe súpisu obyvateľstva z roku 1930, keď sa z celkového počtu 537 obyvateľov Bílkových Humeniec až 535 prihlásilo k rímskokatolíckemu náboženstvu.

K a p l n k a sv. M á r i e M a g d a l é n y

Ak píšem o sakrálnych objektoch obce, nemôžem obísť kaplnku zasätenú Márii Magdaléne,

ktorá stojí na vŕšku medzi Bílkovými Humencami a Borským Mikulášom. Tá pôvodná z roku 1668, ktorú dal postaviť gróf Imrich Czobor⁷, bola zničená za Rákociho povstania na začiatku 18.storočia, tá dnešná neoklasicistická bola postavená koncom 19.storočia. V roku 1995 bola reštaurovaná. Často ju poškodzujú vandali. Pred rokom 1949, keď to ešte nebolo zo strany štátu zakazované, zastavovali sa pri kaplnke náboženské procesie, ktoré išli pešo od Trnavy na púťe do Šaštína. Kaplnka spadá pod farnosť v Borskom Mikuláši.

H a b á n y

Asi v stometrovej vzdialenosti od úpätia vŕšku, na ktorom stojí kaplnka Márie Magdalény, nachádza sa osada Habány. Jej pôvodný obyvatelia boli anabaptistickí emigranti, takzvaní novokrstenci, ktorí sem ušli z Moravy a Čiech pred náboženským prenasledovaním. Vo svojej vlasti sa počas rekatolizácie odmietali vrátiť ku katolíckej viere, no za Márie Terézie sa tomu aj tak neubránili, pokatolíčtili sa a nakoniec sa ja úplne asimmilovali s okolitým slovenským obyvateľstvom. V hojnejšom počte než na Habánoch sa usadili v Levároch, Moravskom Jáne, Holíči, obec Beladice a Sobotišti. Viedli uzavretý život, uznávali síce feudálnu vrchnosť, ale odmietali brať do ruky zbraň. Vynikli predovšetkým ako majstri keramiky. Na západnom slovensku ich pomenovali habánmi, zrejme podľa nemeckého slova die Habe, čo v slovenčine značí majetok, imanie.

Bílkove Humence sa svojím chotárom dotýkajú vojenskej strelnice, ktorá sa tiahne medzi Malackami a Senicou. V tomto priestore sa už v 19.storočí nachádzal majer Sokold, na ktorom v roku 1921 boli dva domy, hospodárske staviská a žilo v ňom 13 obyvateľov⁸. V súčasnosti je na tomto mieste len zborenisko.

Asi dva kilometre hlbšie v lese sa nachádz zvláštny mikrotoponymický objekt, takzvaná Štachéta – približne dva metre vysoký trojhranný tĺp s latinským vročením Anno Domini a slovným spojením Stará Borowiza, ktorý v minulosti označoval hranicu ( je na ňom vyryté tiež slovo meta čo v slovenčine značí hranicu) troch bývalých lesných panstiev.

Nárečie obyvateľov obce Bílkove Humence patrí do areálu záhorských nárečí. Tento areál sa rozprestiera medzi dolným tokom Moravy a Malými Karpatami a to od Dunaja po južné svahy Bielych Karpát. Záhorské nárečie je jedným z najstarších slovenských nárečí. Dodnes sa v ňom vyskytujú staršie i mladšie praslovanské rezíduá západoslovanského pôvodu - ụ oket, šidụ o, jehụ a, kréf, chụ apom, pátek, sụ ama, mjesto – oproti spisovným lakeť, šidlo, ihla, krv, chlapom, piatok, slama, mesto. Oproti spisovnej slovenčine nie je v záhorskom nárečí hláska ä ( takzvané široké e) ani dvojhlásky ia, ie, iu, uo ( ô). Za spisovné ä je a alebo e – pata, devjet, spis. päta, deväť. Za spisovné ia býva á, sporadicky i – pátek, chodzá, píd, spis. piatok, chodia, piaď. Za dvojhlásku ie je í alebo é – bílí, neseụ , spis. biely, niesol. Za spisovné uo ( ô) je ú – kúň, múj, spis. kôň, môj, za spisovné iu je í – cudzí matku – cudziu matklu. V záhorskom nárečí nepôsobí pravidlo o rytmickom krátení – dává, mụ ácí, krátí. Za spisovné ľ je v záhorskom nárečí l a za tvrdé l je u – leto, lipa, pụ ot, maụ a. Za spisovné ď, ť je dz, c alebo d, t – dzeci, cicho, idete, den, kost. V záhorskom nárečí sa dôsledne realizuje neutralizácia v→ f: f_tem, spjef, slifka. Pre nárečie sú charakteristické tiež skupiny hlások pernica + j – pjet, pamjet, bjehat, vjeno, spis. päť, pamäť, behať, veno, a začiatočná skupina str- za spis. čr-: streva, strešňa, spis. črevá, čerešňa. Od slovesa byť sú v tomto nárečí l-ové tvary príčastia - biụ , biụ a, biụ o, bili, od slovesa padnúť je l-ové príčastie padeụ , padụ a atď. V podmieňovacom spôsobe v prvej osobe jednotného čísla je reliktný tvar bich - biụ , bich, robiụ bich. Zvláštne sú aj tvary rozkazovacieho spôsobu – dzi, dzime, dzite⁹. Podrobný opis slovnej zásoby záhorského nárečia obsahuje nedávno vydaná publikácia Záhorský slovník, ktorej autorom je známy slovenský dialektológ Konštantín Palkovič, rodák z Brodského¹⁰.

Keďže Bílkove Humence, ako to dokumentuje aj doterajší výklad, boli v minulosti filiálkou Borského Mikuláša a za Pálfiovcov aj Lakšárskej Novej Vsi, treba sa zmieniť aj o pôvode názvov týchto dvoch obcí ako aj o pôvode názvov tých riek a potokov, ktoré sa v ich blízkosti a nakoniec i Bílkových Humeniec nachádzajú.

Borský Mikuláš, pôvodne Borský Svätý Mikuláš. Názov súvisí so slovom bor ( borovicový les), presnejšie jeho adjektívom borský a menom ochranného svätca, t.j. patrocíniom Svätý Mikuláš. Takýchto patrociniálnych obcí je na Záhorí pomerne veľa.

Lakšárska Nová Ves. Názov obce súvisí s potokom Lakšár. Slovo je obmenou maďarského slova lápsár, čo po slovensky znamená „ plytký, bahnitý močiar“ ( sár značí v maďarčine blato a láp močiar). Tento pôvodne maďarský názov prevzali starí Slováci od maďarského strážneho obyvateľstva, ktoré v 10.-12. storočí strážilo pohraničné územie medzi riekou Moravou a Malými Karpatami¹¹. Toto pôvodne maďarské obyvateľstvo sa v ďalších storočiach úplne poslovenčilo ( obdobne ako habáni). Zostali však po nich stopy v maďarských priezviskách mnohých Záhorákov ( Vizvári, Ujhely, Szalai, Fekete, Balog, Szerdahelyi, Király a pod.).

Rieka Rudava má svoj pôvod v starom slovanskom slove ruda, ktoré označovalo červenú alebo do červena sfarbenú pôdu. Slovanská prípona – ava pôvodne označovala vodu (latinsky aqua, vysúšač).

Namiesto záveru.

Krátky náčrt minulosti Bílkových Humeniec je mojou malou splátkou za neopakovateľné jarné, letné a jesenné dni trávené už vyše štvrťstoročia v tejto prekrásnej rázovitej záhorskej dedine. Z celého srdca venujem Obecnému úradu.

Poznámky:

1 Porov.: Retrospektívny lexikón obcí 1850 – 1970. II/2. Praha 1978, s.704

2 Súpis pamiatok na Slovensku. Obzor. Bratislava 1967, s.123

3 Z kroniky obce Bílkove Humence. In: Dejiny SPN zv.4. Pravda. Bratislava 1984, s.411

4 Porov: Zeměpisná jména Československa. MF. Praha 1982, s.120.

5 Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Veda. Bratislava 1977, s.165

6 Cit prameň sub 1. Profesionálne nástroje:

7 Porov.: Magyarország Vármegyei és Városai. Pozsony vármegye. Budapest ( rok sa neuvádza), s.39

8 Porov.: Štatistický lexikón obcí v Krajine Slovenskej. Úradný zoznam podľa zákona z 14.4.1920, čl.266 Sb. a nar., Praha 1936, s.50.

9 Krajčovič, R.: Vývin slovenského jazyka. Dialektológia. SPN. Bratislava, s.209 – 212.

10 Palkovič, K.: Záhorácky slovník. Hevi. Bratislava 1997

11 Varsík, B.: Slovanské ( slovenské) názvy riek na Slovensku. v SAV. Bratislava 1990, s.20

Autor historie obce:

Doc.PhDr.Štefan Švagrovský, CSc

J.Cígera Hronského 26

Bratislava 831 02, prechodne Bílkove Humence 86.

LAKŠÁRSKA NOVÁ VES

Chotár bol osídlený už v eneolite, ale i v dobe slovanskej. Obec sa spomína v roku 1392 a patrila panstvu Holíč. Neskôr panstvu Ostrý Kameň a v 18. storočí rodom Baťáni, Ziči a Jesenák.. V 19. storočí patrila rodine Hohenlohe. V roku 1665 mala obec 28 rodín, roku 1720 dva mlyny a 41 daňovníkov, v roku 1828 168 domov a 1220 obyvateľov. Do 19.storočia patrili k obci samota Humenec a Miklašov, z ktorých sa vyvinuli samostatné obce Bílkove Humence a Mikulášov.

madaila_bh.pdf (61 KB)

H I S T Ó R I A O B C E :

B í l k o v e H u m e n c e